19. March 2019

Japan

967

Dlho som rozmýšľala ako správne uchopiť pocity, ktoré vo mne vyvolalo Japonsko. Precestovala som toho už naozaj veľa, no doposiaľ vo mne žiadna krajina nevyvolala takýto kultúrny šok. Doteraz som si v hlave nevytvorila odpoveď na otázku “Ako bolo?”, keďže sa to jednou vetou vlastne ani nedá definovať. Svoje postrehy z Japonska som rozdelila na dve časti, aby som vám ich mohla lepšie vysvetliť. Chcem ešte dodať, že to, o čom píšem, sú moje subjektívne pocity a nie nejaký všeobecný pohľad na to, aké Japonsko je. 

Začnem teda tým akí su Japonci ľudia. Srší z nich obrovská pokora, poďakujú sa vám niekoľkokrát za absolútne hocičo, vrátane pre nás úplne bežných vecí ako za to, že vám taxikár otvorí dvere do auta a pri nastupovaní alebo nastupovaní do vlaku vám ďakujú traja sprievodcovia. K ďakovaniu pridávajú aj klaňanie a to naozaj všetci a naozaj pri každej možnej príležitosti. Sú veľmi nápomocní a pohostinní. Na druhej strane sú ale veľkí individualisti. V metre a vlaku cestuje takmer každý úplne sám, nepočuť tam žiadne debaty ani šepkanie medzi ľuďmi, aspoň nie tak ako sme zvyknutí v Európe. Navštívila som aj reštauráciu s tradičným ramen, kde bol ten individuálny charakter Japoncov veľmi viditeľný. Sedíte úplne sami v “búdke” a pred vami je iba jedna roletka, ktorá sa otvorí a kuchár vám prinesie ramen podľa vašich predstáv. Samozrejme sa pri tom niekoľko krát poďakuje a hlboko sa pokloní. Kultúra nejakého spoločného obedu ako s kamarátmi, alebo rodinou tam veľmi nefunguje. Takisto sú veľmi zorganizovaní, všade sa postavia do radu, nepredbiehajú sa, slušne sa pozdravia a poďakujú aj úplne neznámemu človeku. Minimálne v tomto smere sa máme od nich čo učiť. 

Navštívila som Tokyo, Osaku a Kyoto. Tokyo je kapitola sama o sebe, preplnené veľkomesto, v ktorom žije cez 35 miliónov ľudí, čo je približne 7-krát obyvateľov celého Slovenska. V najfrekventovanejších mestských častiach je to veľmi cítiť a ľudí je naozaj všade veľmi veľa. Na druhej strane som v celom Japonsku ani raz nezažila dopravnú zápchu na ceste. Tokyo malo pre mňa veľkú energiu, aj keď stále neviem úplne definovať či pozitívnu, alebo negatívnu. Asi obidve. Osaka, na druhej strane, je jednoducho betónová džungľa plná mrakodrapov a biznisu. Jednoznačne najkrajšie mesto zo všetkých, ktoré som v Japonsku navšívila, je Kyoto. V Kyote sa nachádza niekoľko tisíc budhistických chrámov, najznámejší z nich sa nachádza na kopci nad Kyotom, odkiaľ je krásny výhľad na mesto. Budhistické chrámy tvoria v Kyote neskutočnú energiu, tam som mala konečne pocit, že sa nachádzam v Japonsku. Dole pod chrámom sa ale opäť nachádza betónová, sivá džungľa plná ľudí. Japonsko je jednoducho plné paradoxov.  

Všetky postrehy, ktoré som si z Japonska priniesla sa mi samozrejme do tohoto článku nezmestia. V konečnom dôsledku sa určite chcem do Japonska vrátiť, nabudúce na dlhšie a do prírody, jednoducho precestovať viac. Japonsko je skvelé, no mala som z neho miestami veľmi zmiešané pocity, keďže to tam funguje úplne inak ako u nás v Európe. Veci, ktoré sú pre nás prirodzené, sú pre nich úplne neprirodzené a zas naopak. No jednoznačne to stojí za ten zážitok. Odporúčam všetkými desiatimi.